Jdi na obsah Jdi na menu
 


Backyho male scedectva velke ako slzy

Backyho malé svedectvá veľké ako slzy

Backyho
malé svedectvá veľké ako slzy - obrázek
Dnes som mal stretko v UPC, teda pred stretkom bola omša a ja som prišiel skôr. Mal som mať stretko na tému: Ó, múdrosť. Ako táto téma bola daná s materiálmi na stránke UPCčka, tak som sa rozhodol čerpať tam. Chcel som ale nájsť nejaké ďalšie verše z Písma a keďže som prišiel asi štvrť hodinu pred omšou, tak som si vytiahol Nový Zákon a hľadal som. Tuším som ani nič nenašiel k danej téme, čo by som si zapísal, zato som si pozeral Zjavenie apoštola Jána. Cítil som tam tú hrôzu posledných dní a tiež som narazil i na Tajomstvo Babylon a spomenul som si na to, čo som čítal aj na posolstve.szm.

A celkovo, aj keď mi tam niečo nesedelo, ale proste pár vecí aj sedelo a zhrozil som sa. Tak som sa teda, to už bolo tesne pred omšou, začal tak modliť, ako som len úprimne v danej chvíli vedel, aby mi Boh dal nejaké znamenie, ktorá je tá správna cesta... Viete, čo nasledovalo? Omša. A viete aká bola úvodná pieseň? "Všade tam, kde sú, ľudia zídení, v mene Ježiš, v láske zjednotení, práve tam Boh zasľúbil, že bude prítomný..." A v tej piesni som vnímal odpoveď. Nič zázračné, či žiadne zjavenie, niečo úplne normálne ako pesnička, a predsa som v nej našiel odpoveď. A vedel som, že som správne. To bola prvá vec, čo sa tam stala. Teraz k tej ďalšej (si predstavte, čo všetko sa udeje za jeden deň): ešte včera som bol na stretku v Piešťanoch a tam som číro reálne vnímal svoj veľký strach, totižto nechali ma istý čas v prázdnej miestnosti, čiže som vnímal samotu. No a tak jednému kamošovi som to povedal, ten mi na to povedal, že ľudia sa delia na 3 skupiny:

 

1. čo tvojím životom len prebehnú.
2. čo sa v tvojom živote načas usadia a potom odídu.
3. čo ostanú.

 
 
 
 

A tiež mi povedal, že proste pred nedávnom precítil, že nikdy nie sme sami. Tak ako, v určitom smere ma to ukľudnilo, ale v určitom smere som zasa vedel, že to už až tak necítim, že proste už prechádzam z pocitov niekam vyššie, ale že nezvládam tento prechod, stále zostávam v pocitoch, tak som proste bol v prázdne. No ale na tej omši sa čosi stalo. Konkrétne niečo pred evanjeliom som rozmýšľal tak v letmosti, že proste všetci odídu... a zrazu sa začalo spievať aleluja, všetci sme vstávali, vstával som aj ja, bol môj obľúbený nápev, hneď som sa do neho vžil... a mysľou mi prebehlo toto: "všetci odídu, len ja ostanem chváliť". Neviem prečo práve toto, myslím že sa to netýka toho, že by ostatní prestali chváliť, len proste že z môjho života možno aj všetci zmiznú, ale že to predsa nebude smutná samota....

NEXT:

 
 

Čo sa teda stalo dnes? Zasa taká jednoduchosť, poviete si, možno, náhoda, alebo čo ja viem čo, ale mne to proste ako náhoda nesedí. Skrátka išiel som vlakom z Blavy domov, presnejšie teda do PK. Ale bol to rýchlik, ako som neskôr zistil. Už som raz mal takú skúsenosť s rýchlikmi, že proste som sa odviezol až do Trnavy, lebo v PK nestál. No tak a stál ešte v Bratislave Rači, kde som pred tým nebol. A tak som rozmýšľal, či mám ísť, alebo nie, alebo ako vlastne. Časť zo mňa chcela zostať (k tomu sa dostanem ďalej), ale nakoniec som vystúpil. Teraz rýchlik odišiel a ja som ostal na stanici v Rači. A tak som teda vyšiel zo stanice a tam... fu, vychádzalo to v nejakej uličke. Už som si proste predstavoval, či je Rača bezpečnejšia od Petržalky a nakoľko a že dúfam, že si nebudem musieť precvičovať "znalosti" zo sebaobrany. A tak som proste išiel jednou uličkou, potom druhou... ani som nepomyslel nad tým, poprosiť Boha o pomoc, o vedenie... ale keď som prešiel druhou uličkou, zbadal som zastávku, ktorú som poznal z autobusu. Vystrel som oči k nebu... toto nebolo len tak. Niečo na to išiel bus do PK, tak som teda išiel. V buse mi volá kamoš, že teda z toho vlaku vystúpil v PK. A čo som teda chcel povedať? Niekedy ani nemusíme rozpoznať, čo Boh hovorí, aby sme spravili, niekedy dokonca ideme proti tomu, ale... on nás aj tak vedie, pretože naše kroky, nech sa snažíme ako chceme, nejak proste automaticky smerujú k nemu. Neviem či bolo Božou vôľou aby som zostal vo vlaku, alebo práve aby som vystúpil a spoznal toto... V každom prípade: Sláva, Pane.

 
 
 
 

NEXT:

Tento víkend som sa zúčastnil trojdňovej adorácie, ktorá niesla názov: "Kto je táto žena?" Ako mnohí pochopia, program sa týkal práve Márie. Ale samozrejme, adorácia môže mať aký program či nadpis chce, vždy to bude v prvom rade o adorácii, teda v preklade o poklone, o sklonení sa pred Pánom, o kľananí sa skutočnému Bohu včera i dnes i zajtra. A čo tam teda bolo? Fuuuu... ani neviem, s čím začať. Ale myslím, že mám v prvom rade pár dobrých spomienok, tak ich rozvediem:

 
 

1. spánok:

 

Ale možno na to ani nie je treba smiech, je to v skutočnosti veľmi vážne. Adorácia bola i ceznočná, program býval do polnoci a potom bola tichá, resp. s chválami a svedectvami. A ja som chcel proste zostať hore čo najdlhšie. Vedel som ale, že kvecám, tak v piatok som zaľahol už o nejakej pol jednej. Niečo okolo siedmej bol budíček, teda ja som sa vtedy zobudil, rovno na raňajky. Potom program, medzi iným aj prednáška... z ktorej som si nezobral ani slovo. Prečo? Nepozornosť? Vôbec nie. Nezaujímavé? Nemyslím si. Proste som bol unavený - z niekoľkotýždňového zmenšeného spánku umocneného tým súčasným. A tak som proste počúval a nič sa do mňa nedostávalo. Bolo to skoro o zúfanie, pretože tie myšlienky, ako som ich počul, boli super, ale vo mne sa ani nezachytili. Na zdieľanie som ani nešiel, nevedel som s čím mám ísť, nič som si nepamätal. A tak som si išiel ľahnúť. Spal som ... asi 3 hodiny? A čo potom? Plné vnímanie, na druhej prednáške som počul... proste geniálne veci, ktoré mám doteraz u seba. Rovnako tak aj neskôr, mohol som vnímať ďalší program ozaj geniálne. Bolo to skrátka skvelé... A prečo to hovorím? Mnohokrát sa Bohu snažíme dokázať čosi, ako sme silní, ako napr. zostaneme adorovať neviem dokedy len preto, aby sme mu ukázali ako ho milujeme... ale on to vie. A nechce polo-zombie. Dáva nám spánok na oddych, na znovunačerpanie síl, aby sme mohli počuť a pritom aj vnímať.

 

2. akatist a grékokatolíci:

 

V živote pred tým som nebol na grékokatolíckej liturgii, ani som nemal poňatia o tom, čo je to ten akatist. Ale šiel som nakoniec aj tam, aj keď ohlasy boli strašidelné. A neľutujem. Ani toho, že som počas akatistu "musel" stáť, pretože sa nedalo inak. Ten chválospev mi ukazoval ... tú silu, ktorú Mária dostala, tú lásku, to predurčenie, proste ... až sa mi plakať chcelo. Neplakal som, už dosť dlho som proste tvrdý, ale vnútri ... to bolo čosi. Ako, vedel som, čo sa stalo narodením Pána, ale ten spev mi to všetko ukázal v svetle, ktoré som pred tým vôbec nevnímal. Úplná sila. A potom liturgia grékokatolíkov, kde ma zaujalo... koľko sa tam spomínala Mária? Alebo skôr koľko sa tam prežehnávalo? Kto už bol na grékokat. liturgii, tak vie, že sa tam prežehnáva asi každé 2 minúty. Tuším na nasledujúcich raňajkách sme o tom aj hovorili, že pokiaľ je to neprežité, môže byť z toho len fádny symbol, ale to platí aj pre rímskokat. omšu. Ale ak sa to prežíva... ak človek vážne prežíva každé to prežehnanie... proste to sa nedá ani opísať. Ale ani týmto spomienky nekončia...

 

3. požehnanie Sviatosťou:

 

V sobotu  večer bol každý účastník zvlášť požehnaný Eucharistiou v monštrancii. Boli sme v kružniciach a čakali na nášho Pána... čakal som aj ja. Keď sa už blížil, prešiel som zo sedu do kľaknutia, dívajúc sa dole... a bol predo mnou aby ma požehnal. Pozrel som sa hore... bol som vyššie než iný, čo som ani nepredpokladal, takže moje oko bolo od neho tak na 5 centimetrov, proste tesná blízkosť. Pomaly išiel hore, išiel dole, doprava, doľava... a čo som cítil? Nič. A predsa to nič bolo super. Proste v ten kratučký čas, bolo to pár sekúnd, v ten čas som nijak nepozeral na nič, dokonca ani na svoje pocity. Pozeral som len pred seba a vnímal som... a On ma požehnal...

 
 

NEXT:

Úsmev. Je najdôležitejší? Nie. Je podstatné, aby za ním niečo stálo. Chcem svedčiť, no dúfam, že slová tentokrát nebudú odo mňa. Cez tento víkend som prespával v Krakovanoch, lebo som si chcel užiť všetko, čo bolo: koncert chvál v Krakovanoch, kamošovu 25-ku a nedeľňajšie stretko. No a prišiel mi pred tým mail od "vedúceho" animátorov UPC, že je prekvapko, ale žeby sa hodilo, aby sme prišli na animostretko. Uf, 16:00 stretko v Piešťanoch a 20:00 v UPC v Blave. Ešte v sobotu som si hovoril, že teda do Blavy pôjdem. Ale jak sme už išli na nedeľňajšie stretko, už som bol skôr za to ostať v PN na stretku až do konca. Cez chvály PN-stretka ma ale nakoplo ísť. Tak som si povedal: "Vlak ide o 18:25. Ak je to rýchlik, nastúpim a rovno do Blavy. Ak osobák, vrátim sa na stretko. Bože, ukáž sa." A tak som teda odišiel na stanicu modliac sa ako mi to len moja roztržitosť dovolila. Vlak bol rýchlik. Ja som išiel. Neľutujem. Už pred tým raz som s PN-stretkom spravil chybu, išiel som tam raz v nedeľu aj keď som cítil, že nemám. A dopad bola hrôza. Ale dopad poslúchnutia tu... uf. Bežná hra - konverzačka na animostretku mnou otriasla (v dobrom slova zmysle) viac než chvály v PN-stretku v ten deň. Pravda, že som mal depku, ktorá sa stupňovala každým krokom do UPC, avšak tá hra "ma prinútila" povedať svoje svedectvo úplne cudzej osobe a tým ma presvedčiť o fakte: tak trochu som závidel tie dary ostatným z PN - stretka, ale animostretko mi nevedome ukázalo, či skôr pripomenulo, že ma Boh napriek všetkému miluje. Počas toho animostretka som sa navyše cítil tak prijatý... pritom 2 baby tam boli prvý krát a zvyšok poznám z tých 2-3 animostretiek, kde som bol. Dokonca mi bolo jedno i to, že by som ostal bez nikoho. Proste sila. Mária sedela pri nohách Ježiša, zatiaľ čo Marta ho obsluhovala. Každá mala svoj podiel. Naučme sa mať podiel oboch: počúvajme a žime chválu bežným dňom.